V podstate som celkom v poriadku

5. marca 2018


„Eleanor Olifantová je čudáčka. Vymyká sa všeobecným predstavám o spoločenskom správaní a má vo zvyku povedať presne to, čo má na jazyku.“ Po prečítaní týchto dvoch viet z anotácie som sa rozhodla, že si túto knižku musím prečítať. Čakala som veselú nenáročnú knihu plnú úsmevných situácií, ktoré budú vyplývať z toho, že Eleanor je čudáčka. Ách, ako veľmi som sa mýlila. A viem to ľahko zhrnúť jednou vetou: Na toto som nebola pripravená.

Áno, Eleanor je tak trocha čudná. Ľudia jej nerozumejú, robia si z nej žarty, ale ona to ani veľmi nevníma. Má svoje zaužívané rutiny a vďaka nim prežíva svoj život. To isté oblečenie, dlhé roky tá istá práca a cez víkend čo najviac vodky, ktorá jej pomôže tieto osamelé dva dni prežiť. V takejto rutine žila veľa rokov, no my ju stretávame práve v čase, kedy sa jej začne rúcať. Môže za to náhodná návšteva koncertu, na ktorom sa zamilovala do hudobníka. Nie, nepozná ho. Nie, nikdy s ním nehovorila. No napriek tomu je presvedčená, že práve on je tým, kto ju zachráni a kto jej prinesie šťastie do života.

Existujem, či nie? Niekedy mám pocit, že tu nie som. Že som výplod vlastnej fantázie. Sú dni, keď sa cítim ledva spojená so zemou, akoby nite, ktoré ma pridržiavajú na tejto planéte, boli neznesiteľne krehké ako práškový cukor. Silný závan vetra ma rozkýve a ja odletím ako semienko púpavy.

Kniha mala celkom pomalý rozbeh, až by sa dalo povedať, že prvých pár desiatok strán som s ňou troška bojovala. Eleanor som nerozumela a nevedela som si ju hneď obľúbiť. Rovnako ako všetci ostatní. Vedeli sme o nej akurát to, že má na tvári jazvy, na rukách ekzém a každú stredu večer voláva s mamou, ktorá by sa pokojne mohla usmievať z nejakého informačného letáku o tom, ako vyzerá emocionálne týranie. V tom sa jej ale v práci pokazil počítač a do života jej vošiel ITčkár Raymond. Keď zhodou okolností odchádzali naraz z práce, odpadol pred nimi starší pán, ktorému spoločne zachránili život. A zrazu mala Eleanor priateľov. Raymonda a Sammyho. Jej prví priatelia v živote. 


Ako sa začne príbeh rozuzľovať, zisťujeme, že Eleanor nie je čudná len tak pre nič za nič. Zažila si v živote veci, ktoré si ani nevieme predstaviť. A keďže sa s nimi nevedela vyrovnať, potlačila ich, donútila sa zabudnúť na ne. 

Život sa mi odráža v dažďových kvapkách stekajúcich po okne, voňavo sa vznáša ponad stuchnutý opar mokrých šiat a vlhkých nôh. Život si riadim sama a vždy som na to bola aj patrične hrdá. Jediná som prežila. Som Eleanor Olifantová. Nepotrebujem nikoho.

Páčilo sa mi, že kniha poukazuje na to, že ľudia sa vyrovnávajú s traumou rôzne. Každý z nás je iný a každý z nás veci spracováva tak, ako vie – čiže niekedy aj nijako. Nikoho netreba hneď odsúdiť, keď sa vám zdá čudný. Neviete, odkiaľ prichádza a čo si prežil. Neviete, prečo je taký, aký je. Mali by sme byť voči sebe chápavejší, aj keď sme rozdielni. Presne ako Eleanor a Raymond, ktorí sa spriatelili napriek tomu, že nemali nič spoločné – teda okrem dobrých sŕdc. Predsudkov je v dnešnej spoločnosti neúrekom, takže bolo osviežujúce sledovať, ako sa v tomto príbehu rúcali. 

Niektorí slabí ľudia sa boja samoty. Nevidia tú nekonečnú slobodu, ktorú im samota poskytuje. Len čo človek pochopí, že nikoho nepotrebuje, vie sa o seba postarať. Je to tak: najlepšie je starať sa sám o seba. Akokoľvek sa človek snaží, ostatných neochráni. Môže to skúsiť, ale zlyhá a jeho svet sa rozpadne na márne kúsky a zhorí do tla.

Musím povedať, že som veľmi rada za to, ako sa kniha vyvíjala. Nikto vám totiž do života šťastie len tak neprinesie, ak ho v ňom už nemáte. Nikto za vás nevyrieši vaše problémy. Toto postupne pochopila aj Eleanor. A bolo to práve vďaka priateľstvu s Raymondom – konečne mala v živote niekoho, kto sa o ňu postará, a tak sa konečne mohla prestať obávať a nájsť v sebe odvahu čeliť svojej minulosti. 


Kniha sa ľahko číta a rozprávačkou príbehu je priamo Eleanor. Úsmevné situácie a vtipné momenty v nej nechýbali, ale určite by som ju nimi necharakterizovala. Príbeh je veľmi hlboký a aj smutný. Neraz mi stekali slzy po tvári. Po jednom jej telefonáte s mamou som dokonca knihu musela zatvoriť, zavolať svojej mame a povedať jej, aká je úžasná. A Eleanor je úžasná tiež. Hoci má kniha pomalší rozbeh, oplatí sa jej dať šancu. Neodsúdiť ju po pár stranách a nezavrieť ju tak, ako to niekedy robíme s ľuďmi. Rozhodne sa oplatí dať Eleanor šancu a zistiť, čím si prešla. Rovnako aj to, ako sa jej život bude vyvíjať a či sa jej podarí svoje šťastie nájsť. 

Zdá sa mi, že mnoho ľudí v tejto miestnosti považuje veľa vecí za samozrejmosť. Napríklad, že dostali pozvánku na spoločenskú udalosť, že majú rodinu a priateľov, s ktorými sa môžu rozprávať, že boli, sú alebo budú zaľúbení a niekto ich lásku opätuje a že si možno založia vlastnú rodinu.

A komu by som knihu odporučila? Ak mám byť úprimná, tak asi naozaj každému. Alebo každému, kto rád pri čítaní aj cíti. Kúpiť si ju môžete napríklad tu

Vydavateľstvo: PLUS
Rok vydania: 2017
Počet strán: 355



Zverejnenie komentára

Latest Instagrams

© Knihožrútka. Design by FCD.